29. prosince 2008 v 18:34 | Peta V.
|
Vločky poletujú nocou a pouličná lampa sliepňavo svieti. Všade ticho, len kde tu vrzne konár. Všetko spí, iba ja stojím pri lampe, pozerám do tmy a čakám ...
Čakám na zázrak zimného večera na vločku NÁDEJE. Objavuje sa málokedy, ale ten kto ju nájde, je človek s plačúcim srdcom.
Hľadám ju každú zimu, ale nie pre seba. Takú vločku nemôže vlastniť iba jeden človek. Nádej patrí všetkým.
Hľadám vločku už niekoľko zím, ale stále ju nenachádzam. A tak rok čo rok v tichú zimnú noc stojím pri starej pouličnej lampe, kotrá svieti iba 3krát za rok a čakám.
Vločky snehu padajú a ticho rozprávajú legendu o čarovnej vločke. Vraj dokáže splniť každé nesebecké prianie.
Neverím, že dokážem také prianie vysloviť, ale mám nádej že raz dokážem byť taká aby som ho vysloviť mohla. Zárukou sú mi kamaráti, ktorý aj keď to nevedia sú pre mňa snehovými vločkami nádeje. Oni sú tí čo mi do srdca vlejú odvahu splniť svoje sny.
Im chcem venovať zlatú snehovú holubicu, vločku nádeje, lebo ja mám ich.
Oni sú moja nádej do budúcna. Kvôli nim sledujem rok čo rok starú pouličnú lampu. Aj keď nemám veľkú šancu vločku nájsť, vždy budem pri rozsvietenej lampe prvého snehu stáť a čakať na zlatý ligot snehového peria. Bo aj keď nemám plačúce srdce verím, že budem aj ja môcť svojim priateľom poskytnúť ten sladkohorký dar. Dar nádeje, ktorý hýbe všetkými srdciami. Je to jediný dar, ktorý bol daný mne od iných a ktorý chcem raz vrátiť.
Veď NÁDEJ je posledné svetielko v živote ...
krasne...=)