
Kráčať sama tmavými ulicami a počúvať svoj dych, ktorý sa mi pred očami mení na hmlu a otvára tak zámku do sveta tieňov a spomienok je jediný spôsob ako sa s tebou spojiť. Prešli 4 roky čo si mi poslal svoju poslednú prosbu a zároveň si mi vzal poslednú šancu ťa objať a usmiať sa.
Žiť pre radosť svoju aj tú čo rozdávam je občas fakt ťažké. "Potrebujem tvoju radu, tak sa prosím aspoň v deň svojich narodenín som nou spoj." sú jediné slová, ktoré mi zneli v hlave.
V temnote pod lampami medzi oblakmi hmly sa pohybovali rôzne duše dobré aj zlé, ale jediné, ktoré som nou hovorili boli duchovia mojich blízkych, ktorí kričali nech sa vrátim, že je nebezpečné pre mňa byť takto sama vonku. Tvrdohlavo som odmietala odísť, potrebujem tvoju odpoveď. Kračam ulicami temnoty a v duchu na teba volám.
Ukazujú sa postupne všetci moji blízky ale ty nie.Strácam nádej že ťa aspoň začujem tak sa skľúčená vraciam späť a plačem tak ako som neplakala ani na tvojom pohrebe. Chcem len pochopiť prečo? Prosím príď a povedz mi prečo už nedokážem usmiať sa bez bolesti a pocitu že niečo abo niekoho strácam.
Ten pocit je tak drásajúci, že som sa nedokázala usmiať ani len na mamu keď som ráno vstala z postele. Stála som vo dverách do kuchyne a pozerala ako sa spolu s bratom bavia a smejú. A nemohla som pochopiť ako to, že ich nič nebolí. Ústa sa im smejú a vytvárajú prirodzený polmesiačik, oči im žiaria smiechom a nie nevyplakanými slzami ako mne.
"Mami teba nebolí keď sa smeješ? Nemáš pocit, že niečo strácaš?" to sú slová, ktoré sa mi tlačia na jazyk, ale nevyslovým ich, lebo viem že by som ju tým vydesila. Vždy sa bála keď som sa jej pýtala na takéto veci.
Do určitého veku ma vedela pochopiť a vedela aj odpovedať na moje časté otázky. Ale raz, ani neviem kedy, som sa jej niečo spýtala, už ani neviem presne čo, asi niečo o smrti. Po vyrieknutí poslednej slabiky mama zbledla ako stena a s vydeseným výrazom sa ma začala pýtať ako na výsluchu či som v poriadku, či mi nie je zle atď,....
Asi si myslela že som si niečo šľahla alebo že som opitá. Táto situácia sa zopakovala ešte niekoľkokrát a ja som sa prestala mamy už na čokoľvek pýtať.
Všetky svoje otázky som nosila v sebe až kým som nestretla teba. Ty si ma vždy vypočul a pomohol mi pochopiť komplikovaný svet v ktorom som sa nachádzala a naučil si ma, že neexistujú dobré a zlé otazky, ale že existujú pravdivé a hlúpe odpovede. Ale že tých pravdivých sa vačšina ľuďí bojí, a preto sa mama vždy vydesila keď som sa spýtala na niečo čoho sa podvedome bála.
Tak prečo sa teraz neozývaš, povedla si že vždy odpovieš na každú moju otázku. A táto je veľmi dôležitá ak mám ďalej plniť sľub, ktorý om ti pri tvojom hrobe dala. Tak sa prosím ozvi a povedz mi prečo ma bolí duša a srdce keď sa umievam?

S rezignáciou v srdci kráčam hore schodami a smerujem ku dverám svojej prázdnej izby. Prešli 4
roky čo som ťa naposledy videla, prešlo 6 mesiacov čo som zistila, že ma úsmev bolí a že sa tá bolesť stupňuje. Vkladám kľúč do zámky a upozornenie na mobile mi hlasi, že máš práve 27 rokov a ja s tichým plačom spomínam ako som ti dala môj prvý darček. Bol to ten najohavnejší šál aký som kedy uplietla ale ty si ho nosil s hrdosťou a pýchou. Vravel si:"Vložila si do neho kúsok seba a veľký kus lásky, preto je to pre mňa ten najkrajší šál aký som kedy vlastnil." Bol si môj aniel keď si bol som nou a možno ním si aj keď si tam hore, lebo práve vtedy som si uvedomila že si mi celý ten dlhý čas ukazoval odpoveď.
Pri pohľade na šál, ktorý mi visle na krku som si spomenula že je od teba. "Vždy keď si ho dáš na seba tak budem s tebou tak ako si ty som nou keď mám sa sebe šál od teba, tak budeme vždy spolu." To boli slová, ktoré si mi povedal počas posledných Vianoc. Vtedy som sa usmiala a aj vtedy som cítila pri úsmeve bolesť, ale hanbila som sa spýtať. Tak som si len šálu privinula k sebe. "Cítiš bolesť, keď sa usmievaš, lebo vieš že strácaš svoje staré ja, ale bojíš sa aké bude tvoje nové ja." povedal si a usmial si sa úsmevom človeka, ktorý si tým už prešiel. "Keď cítiš pri úsmeve bolesť občas pomáha sa vyplakať. Plač a úsmev sú úzko späté, jeden bez druhého na tomto svete neexistujú."
Tú noc som sa po dlhej dobe odvážila k jeho stromu duší a vyplakať všetok svoj žial na jeho šedasté lístky. Zaspala som tuhým spánkom s pocitom, že ma niekto hladí po tvári, keď som sa zobudila na vankúši vedľa mňa ležal môj šál a na ňom sa skvelo vlákno z tmavého šálu ktorý som mu kedisy sama uplietla a vložila mu ho do truhly na jeho poslednej ceste. S úsmevom, pri ktorom už bolesť nebola taká ostrá, som vlákno priviazala k strapcom na mojom šále.
Vždy spolu.
Krásné, smutné. Úsměv bolí tehdy, když ho máme jen pro ostatní...masku za kterou nevidí náš žal. A hned za tímhle úsměvem kráčejí slzy...