Toľkokrát sa teším na návštevu domov. Neviem sa dočakať kedy uvidím mamu, brata babku a ostatných. Vravím si, že si odpočiniem, vyspím sa, nebudem sa rozčuľovať. Skrátka budem iba odpočívať, nebudem sa stresovať, iba si užijem rozprávky, dobré jedlo a spoločnosť našich.
Hmmmm .... houby, houby zlata rybka akvárium nebude(stačí ti 7decák).
Ale pekne poporiadku. 21ho som o 7:30 ráno dorazila na Florenc. Tešila som sa, že sa po 3och dňoch vyspím aspoň trošku v autobuse, ale nie.... namiesto klasického autobusu na stanovisku stála váčšia konzerva na sardinky (mikrobus pre 22 cestujúcich). Keď som to uvidela tak som mala pocit, akoby ma ovalili 100-kilovým kladivom po hlave. ,V tomto mám vydržať 7 hodín sedieť? Kurňa kde tam dám nohy?´ preletelo mi hlavou. Nahodila som svoj profesionálny úsmev, nacvičený z infa a z hlavnej pokladne, dala pusu na rozlúčku môjmu miláčikovi a s veľkým odhodlaním a sebazaprením som nastúpila.
Prvá hodina bola celkom fajn bo sme išli po diaľnici a nemuseli nikam odbočovať. Pri Jihlave nastal problém, lebo náš super šofér a veliteľ vozidla nevedeli kam majú odbočiť, aby sme sa dostali do Brna. Nakoniec po troch obrátkach na 2och parkoviskách sme našli správnu odbočku a po pol hodine sme sa dostali do Brna. Tu nastal problém v tom, že naši "úžasný" dopravcovia nevedeli nájsť centrálnu autobusovú stanicu. Točili sme sa po Brne dobrých 15 minút, všetci v sardibuse sme mali chuť skočiť šoférovi po krku.
Po polhodinovej prestávke a obohatený o 5ich nových spolucestujúcich sme sa s nádejou v srdciach vydali na ďalšiu časť našej strastiplnej cesty. Na nálade mi ani nepridalo, že náš šofér polhodiny telefonoval s centrálou, aby mu poslali adresy autobusových staníc vjednotlivých slovenských mestách, aby si ich mohol zadať do GPSky. Pomyslela som si všetko možné o cestovke, na ktorú som sa spoľahla, že ma bezpečne dostane domov na Slovensko.
15 minút sa zasa motali po centre Brna aby sa vymotali na správnu výpadovku a leteli sme smer Uherské Hradište, kde s bohorovným kľudom povedali že budeme stáť až 45 minút bo prišli s veľkým predstihom a musia počkať na nového cestujúceho, ktorého im centrála nahlásila. Tak sme boli zasa všetci nadšený.
Po hodine státia sme konečne boli všetci aj s novým cestujúcim na palube a vyrazili sme smer Trenčín.
Ale to by v tom nemohol byt čert aby nenastali ďalšie problémy. Na colnici si mali problém naši pani dopravcovia zohnať známku na diaľnicu, a popritom sa veľmi vyberane rozohňovali nad slovenskou byrokraciou. Že vraj prečo si nezriadime konečne tranzit a elektronické mýtne a čo ja viem čo ešte. To že im išlo asi o krk si neuvedomovali bo vzadu sedelo asi 15 naštvaných Slovákov, ktorý už mali plné zuby ich čachrov.
Ako na potvrdenie ich profesionálnosti nás asi 5 km pred vstupom do Trenčína zastavila colná a Mýtna polícia. Asi 1 hodinu sa vykecávali so šoférom, ktorý pomedzi to neprestajne telefonoval s centrálou. Nakoniec mu dali pokutu spolu s povinnosťou doplatiť mýtne, lebo prístroj na elektronické platenie mýtneho sa akosi pokazilo a my sme prešli colnicou bez zaplatenia.
Takto nejako som sa dostala na Slovensko. Bolo 21.12.2010 a ja som bola šťastná, že som aspoň so zvyškom zdravého rozumu dostala domov. Vianoce mohli začať....