Legenda o Lilith
Kain bol po bratrovraždě poznačený Božím znamením v podobe ohnivého kríža, "vysvetľuje spisovateľka Veronika Rubínková (* 1980). Každý v ňom preto pozná vraha, ale nikto mu nesmie ublížiť! Ale potom sa Kain údajne stretáva s čarodejnicou Lilith, prvou ženou svojho otca, biblického Adama. Tá ho podľa legiend naučila užívať krv ako prostriedok mocnej mágie! "Lilith zjavila Kainovi mnohé, aj spôsob, ako stvoriť ďalšie svojho druhu. Nakoniec Kain zakotvil v tajomnej krajine Nodu a založil nový rod upírov.
Toto je legenda o jej stvorení a živote v raji s adamom od Avetikha Isahakjana z roku 1921.
Keď slovom stvoril Boh nebo a zem, všetky živočíchy i rastliny, vzal kus hliny spod nôh jedného zvieraťa a stvoril človeka.
Stvoril ho preto, aby sa človek obdivoval jeho vznešenému dielu a velebil jeho meno.
A za príbytok mu dal raj.
Stvoril ho preto, aby sa človek obdivoval jeho vznešenému dielu a velebil jeho meno.
A za príbytok mu dal raj.
Sotva Adam precitol, žasol nad božími zázraky. Postupne si prezrel všetky zvieratá, vtáky i rozličné byliny, obdivoval ich a chválorečil Bohu.Cítil sa však osamelý a bez druha, prepadal nude, strašnej nude. Boh videl Adamovu osamelosť a povedal si: "Mal by som Adamovi stvoriť nežnú družku, aby sa nekochal pôvabmi raja v samote." Uchopil do výšky šľahajúce oheň a z jeho mihotavých premenlivých plameňov stvoril prvú ženu, Lilith. A pozerajúc na svoj výtvor, povedal nadšene:
"Je dobrá, pretože je krásna."
Potom zavolal k sebe Adama. Vložil drobnú Lilitinu rúčku do dlane prvého muža a povedal:
"Adam, tu máš svoju družku, krásnu Lilith! V očiach si pozorujte svoje obrazy a v srdciach sa navzájom milujte! Ploďte a množte sa! Ty, Adam, po všetky svoje dni nasleduj Lilith a ty, Lilith, pomáhaj Adamovi! "
"Adam, tu máš svoju družku, krásnu Lilith! V očiach si pozorujte svoje obrazy a v srdciach sa navzájom milujte! Ploďte a množte sa! Ty, Adam, po všetky svoje dni nasleduj Lilith a ty, Lilith, pomáhaj Adamovi! "
Lilith sa pozorne zadívala na Adama a jej jemný čuch rozpoznal vôňu hliny. A pocítila, že Adamov pohľad sa ťarchou zeme položil na jej vlasy a ramená. A chvatne vytrhla ruku Adamovi z dlane. Adam pozrel na Lilith a nekonečno krásy ho zaplavilo zvnútra i zo všetkých strán, začaroval jeho dušu a vlieklo ju k strašnej priepasti do záhuby. Očarený aj zdesený, zavrel oči. Keď ich znovu otvoril, horko ťažko pohol perami: "Sláva tebe, Bože, vytvoril najkrajšie a najdokonalejšie zo všetkých svojich stvorení! Korunoval si ním svoj divotvorný vesmír. Nech ti je nekonečná a večná sláva! "
Keď to Lilith počula, koketne sklonila hlavu k pravému ramenu a prvý úsmev uspokojenia ožiaril jej spanilú tvár. Adam, nútený citom dosiaľ nepoznaným, chcel opäť vziať Lilith za ruku. Avšak Lilith sa mu vymkla ako plameň. Adam pocítil, že jeho srdce je neoddeliteľne pripútané k Liltiným žiarivým pätám. Išiel za ňou a našiel ju stáť na brehu zlatom žiariaceho jazierka, na ktorom ladne plávali labute s perím ako sneh. Lilith nadšene pozorovala krásné vtáky, ich vznosné šije jej učarovali. A sladkým hlasom privábila labute.
A keď pokľakla, aby ich poláskal, náhle zbadala na vode nádhernú žiarivú tvár. Keď potom pochopila, že to je jej vlastný odraz, bola nadšená sama sebou a jej hrdosť vzrástla. Splietla si vlasy rozpustené na hrudi a nechala vrkoč vlniť sa na ramenách a chrbte. S rastúcim nadšením považovala svoj obraz a nemohla sa vynadívať.
V zrkadle jazierka odrážala sa modrá obloha, slnko a kúsok raja. A Lilith videla, že slnko nie je tak ohnivé ako oheň jej očí a nebo nie je tak hlboké ako ich dno. Ona sama je v raji to najdokonalejšie, jazero a celý raj sú plné svetla jej tváre.
Medzitým dva motýle s diamantovými krídlami zasadli ako dva drahokamy do jej sladko voňajúcich vlasov. Lilith sa na ne pozrela a usmiala sa. "Ako by to bolo krásne, keby zostali v mojich vlasoch navždy ...!" A hneď natrhala kvetov, ktoré žiarili v tisícorakých farbách a voňali okolo, a zapichla si ich do svojich kaderí.
Adam stál obďaleč a okúzlene pozoroval svoju družku, potom si dodal odvahy a pristúpil k nej. Lilith videla, že Adamov obraz splynul s jej, nahnevane vyskočila a zabodla do neho oheň svojich očí.
"Lilith, nad anjelov krajšia!" zajachtal Adam. "Aké kvety si to natrhala?" "Toto? To sú zázraky, tomu ty nerozumieš!" prezieravo ho prerušila Lilith. "Nie, duša moja, ja poznám v raji také miesta, kam doteraz nevkročil ani sám Stvoriteľ. Takéto neobyčajné kvety neopísateľných vôňu a farieb, také svetlo listé stromy ozdobené najchutnejším plody ... Nechcela by si sa do tých miest pozrieť? " Adam hovoril tak láskavým hlasom, že na chvíľočku zmiernil Lilitin hnev.
"Dobre, Adam, pôjdeme tam, ale nie dnes. Až potom, až potom."
"Áno, Lilith, krásavica moja, kedykoľvek budeš chcieť. Teraz však nastáva noc. Poďme do môjho prístrešku, postaveného blízko hniezd, ľúbezných slávikov a vyzdobené najnádhernejšími kvetmi! Budeš spať, a ja budem strážiť tvoj sladký spánok."
"Nie, nie, nechaj ma osamote! Som dnes veľmi unavená ..."
A ľahkými krôčikmi zamierila do hlbokej húštiny. Adam nevedel, čo by odpovedal. Mlčky a s hlavou zvesenou išiel za ňou. "Adam, nechaj ma osamote, prosím ťa !..." "Ale Lilith, tisíckrát vytúžená Lilith, kedy sa uvidíme a kedy ...?" "Zajtra!" prerušila ho Lilith veliteľsky a v okamihu sa ponorila do krovia.
Lilith sedela pri prameni, počúvala jeho krištáľovú hru a hľadela do hviezdneho neba nad rajom. A ohnivo horiace náručia hviezd opájal jej srdce tajomnou túžbou. A Lilith, opitá hviezdami, zaspala v kvetoch a prebudili ju potom milostné trilky Slávika.
Snovo nádherné a pôvabné zrodilo sa svitanie a rozprestrelo sa nad rajom, okrášľujúc aj tú najnepatrnejšú kvapôčku nemým kúzlom lesku a farieb.
Adam sa blížil k miestu Lilitina odpočinku s košíkom plným ovocia a kvetín a zďaleka na ňu volal. Odpovede sa nedočkal. Volal znovu, a znovu odpoveď žiadna. Znepokojený niekoľkokrát obišiel prameň a napäto sa rozhliadal na všetky strany. Lilith sa neukázala.
Šiel na breh jazera, blúdil hájmi, prehľadávajúc každý ker i každú húštinu, vrátil sa späť k prameňu. Lilith nebolo a nebolo.
Šiel na breh jazera, blúdil hájmi, prehľadávajúc každý ker i každú húštinu, vrátil sa späť k prameňu. Lilith nebolo a nebolo.
"Čo sa s ňou stalo?" uvažoval Adam. "Asi sa vydala po neznámych chodníkoch, pomýlila si cestu v ďalekých húštinách a zablúdila. Musím ju hľadať, nájsť ju ..." Adam blúdil celý deň a hlasno volal Lilith menom. Všetko bolo márne. Nadišiel večer, nastala noc. Adam v tme nemohol nájsť cestu späť a unavený zaspal pod stromom.
Až za svitania, kedy oblohu i raj zaplavilo mliečne svetlo, zase svoju cestu našiel. Bežal, sotva dychu popadali, a ešte ďaleko od prameňa volal: "Dobré ráno, Lilith!" "Nepribližuj sa, ešte som sa neumyla!"
Keď počul Adam Lilitin hlas, prežíval znovu všetko včerajšie trápenie s tou istou ostrosťou. V srdci mu vzplanul hnev. Mal chuť prísne Lilith vyhrešiť, ovládol sa však. "Kde si bola včera celý deň? Toľko som sa ťa nahľadal!" riekol Adam mierne.
"Včera? Včera som išla k jazeru, ale teba som tam nevidela, neprišiel si," odpovedala Lilith. "Potom som chvíľku pobehovala za laňami a dostala som sa do nových neznámych miest. Boli tam nádherní slávici. Uchvátená ich spevom, zostala som až do večera."
"Včera? Včera som išla k jazeru, ale teba som tam nevidela, neprišiel si," odpovedala Lilith. "Potom som chvíľku pobehovala za laňami a dostala som sa do nových neznámych miest. Boli tam nádherní slávici. Uchvátená ich spevom, zostala som až do večera."
"To je ale čudné! Kedy si bola pri jazere? Sám som bol chvíľu tu, chvíľu tam. A čo som sa potom nachodil po raji! Kde si bola, že som ťa nenašiel?"
"Čakala som na teba ako tu, tak pri jazere, ale ty si neprišiel ani sem, ani tam," odpovedala Lilith stroho.
Adam sa odmlčal a uvažoval. Že by si bol skutočne Lilith nevšimol? Nie je to možné, ale ...
Zmieril sa s tým a povedal vrúcne: "Krásna Lilith, priniesol som ti na raňajky nádherné ovocie."
"Čakala som na teba ako tu, tak pri jazere, ale ty si neprišiel ani sem, ani tam," odpovedala Lilith stroho.
Adam sa odmlčal a uvažoval. Že by si bol skutočne Lilith nevšimol? Nie je to možné, ale ...
Zmieril sa s tým a povedal vrúcne: "Krásna Lilith, priniesol som ti na raňajky nádherné ovocie."
"Počkaj predsa, ešte som si neozdobila vlasy!"
"A pre tvoje rozkošné vlasy som priniesol kvety pokropené rosou svitania."
"Ďakujem, ale ja mám. A počkaj ešte chvíľku, hneď prídem."
Adam čakal. Lilith zastala pred ním ako chvejivé plamienok, sotva sa dotýkajúc zeme nohou.
"Ó, to je zase to nádherné ovocie, aké som včera našla pred prístreškom!"
"Priniesol som ich opäť z tých istých miest. A teraz tam pôjdeme, áno, duša moja?"
"Pôjdeme, ale dosť času!" povedala Lilith a jedla ovocie.
"Ďakujem, ale ja mám. A počkaj ešte chvíľku, hneď prídem."
Adam čakal. Lilith zastala pred ním ako chvejivé plamienok, sotva sa dotýkajúc zeme nohou.
"Ó, to je zase to nádherné ovocie, aké som včera našla pred prístreškom!"
"Priniesol som ich opäť z tých istých miest. A teraz tam pôjdeme, áno, duša moja?"
"Pôjdeme, ale dosť času!" povedala Lilith a jedla ovocie.
Adam zasadol po jej ľavom boku a otvoril pred ňou svoje srdce:
"Ach Lilith," povedal, "si ty ale bezcitná! Osamelosť ma dočista utrápi!"
A túžobne objal Lilith okolo pása a s celou dušou ju pritisol na svoju ubolenú hruď.
Lilith utiekla z Adamovho náručia, stála obďaleč a plačlivým hlasom povedala:
"Adam, objímaš ma príliš hrubo! Polámal si mi rebrá!" A urazene sa obrátila k Adamovi chrbtom.
Postava jej zlate planula viac ako purpurové vence svitania, ktorým sa zdobí raj.
Adam sa díval a jeho duša sladko tŕpla. Objal Lilith čo najnežnejšie, zahľadel sa jej do očí a povedal: "Lilith, život môj, odpusť mi! Lilith, duša mojej duše, nepozeraj sa na mňa tak mlčky a smutne. Usmej sa, prehovor! Ach ako by som si prial mať tisíc uší, aby som tvoj sladký hlások počul tisíckrát, a predsa sa ho nenasýtil ! "
Adam sa díval a jeho duša sladko tŕpla. Objal Lilith čo najnežnejšie, zahľadel sa jej do očí a povedal: "Lilith, život môj, odpusť mi! Lilith, duša mojej duše, nepozeraj sa na mňa tak mlčky a smutne. Usmej sa, prehovor! Ach ako by som si prial mať tisíc uší, aby som tvoj sladký hlások počul tisíckrát, a predsa sa ho nenasýtil ! "
Lilith si sadla. Panovalo napäté mlčanie.
"Adam," prerušila ticho Lilith, "stvoril ťa Boh už dávno?"
"Áno, krásavica moja."
"Čo si robil v raji?"
"Blúdil som sám a sám a hľadal si druha medzi nemým tvárami."
"Že by si bol nenašiel sebe podobného?" spýtala sa a provokujúc skúmala Adama.
"Nie, Lilith. A preto mi Boh stvoril teba."
"Mňa že stvoril pre teba ?..." rozosmiala sa Lilith hlasno a veselo.
Adama sa to dotklo. Horko sa odmlčal. Potom povedal zlomenie:
"Áno, áno. Boh mi stvoril teba, aby som nežil sám, aby sme boli spolu ... Môj život patrí len tebe, ale ty? Nechápeš, že bez teba je mi raj neznesiteľný a život jediné utrpenie! ... Bohu to nebude milé . Ak nás počúva, bude sa hnevať. "
Hlas sa mu triasol a v tom hlase bolo plno sĺz.
Lilith pozrela na Adamovu nešťastnú tvár a prepukla v zvonivý smiech. Ale len na chvíľku. Potom jej pohľad zosladli. Počula meno božie a hneď vytriezvela.
"Ale Adam, prečo plačeš? Prečo takto hovoríš? Vari som k tebe nebola vždy dobrá?"
A horúcimi prstami pohladila Adamovej rozstrapatené fúzy.
Nekonečná neha zaplavila Adamovo srdce. Bol hotový padnúť Lilith k nohám a prosiť za odpustenie.
"No dobre, Adam, môj milý," povedala mu Lilith upokojujúcim hlasom. "Chyť mi tu ten poletujúce kvietok!"
"To je motýľ, a nie kvietok!"
"Nevadí, len mi ho chyť!"
Adam sa rozbehol za motýľom, ale nemohol ho chytiť.
"Chceš? Chytím ho v okamihu!" povedala Lilith, vzniesla sa do vzduchu, a už držala motýľa.
"Videl si, Adam? A ty si bol tak nemotorný!"
"Nemôžem poletovať vzduchom ako ty!" ohradil sa Adam pohoršene. "Viem však veľmi rýchlo behať."
"Ale nevieš," odporovala mu Lilith, "nevyťahuj sa!"
"Viem," stál Adam na svojom. "Poďme to skúsiť!"
"Neunavuj sa zbytočne!"
Adam však naliehal ďalej.
"Výborne," povedala Lilith. "Ak ma chytíš, dám ti ten najsladší plod z celého raja."
"Ktorý to je, že ty ho poznáš, a ja nie, hoci som už ochutnal od všetkého ovocia v raji?" udivene sa spýtal Adam. "Ako sa volá?"
"Bozk".
"Bozk?" opakoval nechápavo a spýtavo Adam.
"Áno, bozk: keď pritlačíme pery na pery niekoho iného. To ty nepoznáš?"
Adam premýšľal, odkiaľ to Lilith môže vedieť, kedy a ako ... A neisto na ňu pozrel. Lilith sa však len bez slova pozerala Adamovi do očí, ohnivými lúčmi svojho plamenného pohľadu prebodávali jeho zrenice a zasahovala nimi jeho dušu ako červenú malinu.
Adam pochopil a ochotne súhlasil.
Lilith bežala rýchlo a ľahko, Adam utekal snaživo a dýchavičný za ňou.
Lilith sa schovávala pod kríky, potom vyskočila, bežala ďalej a Zvonilo sa smiala:
"Tak poď, poď a chyť ma! Čakám ..."
Adam pochopil a ochotne súhlasil.
Lilith bežala rýchlo a ľahko, Adam utekal snaživo a dýchavičný za ňou.
Lilith sa schovávala pod kríky, potom vyskočila, bežala ďalej a Zvonilo sa smiala:
"Tak poď, poď a chyť ma! Čakám ..."
A čakala, červené pery nastavené k bozku ako púčik. Adam sa zastavil ako rozumu zbavený.
"Adam, z čoho stvoril Boh teba?" pýtala sa Lilith a pristúpila k nemu.
"Z hliny. Ale podľa obrazu svojho."
"Z hliny, z hliny? ... Chachacha ...!" smiala sa mu a posmievala. "Tak preto ty si taký ťažkopádny, silný a hrubý!"
Adama to pobúrilo a nahnevalo. Zobral všetky svoje sily a bežal, bežal za Lilith. Skoro už ju chytil a zovrel v náručí, ale dotkol sa len jej vlasov. Lilith sa hneď vzniesla ako škovránok, vbehla do krovia s veselým smiechom a hlasno volala:
"Adam, zajtra sa spolu prejdeme po raji!"
Adam, porazený a zahanbený, stál dlho ako pribitý a oči nehybne upieral do krovia, v ktorom sa skryla Lilith.
"Adam, z čoho stvoril Boh teba?" pýtala sa Lilith a pristúpila k nemu.
"Z hliny. Ale podľa obrazu svojho."
"Z hliny, z hliny? ... Chachacha ...!" smiala sa mu a posmievala. "Tak preto ty si taký ťažkopádny, silný a hrubý!"
Adama to pobúrilo a nahnevalo. Zobral všetky svoje sily a bežal, bežal za Lilith. Skoro už ju chytil a zovrel v náručí, ale dotkol sa len jej vlasov. Lilith sa hneď vzniesla ako škovránok, vbehla do krovia s veselým smiechom a hlasno volala:
"Adam, zajtra sa spolu prejdeme po raji!"
Adam, porazený a zahanbený, stál dlho ako pribitý a oči nehybne upieral do krovia, v ktorom sa skryla Lilith.
Adam prišiel za svitania a túlal sa okolo prameňa. Čakal, až sa Lilith konečne objavila, ozdobená kvetmi a tisícorakými pôvaby.
"Ty teda navrhuješ, aby sme išli do tých tvojich vychválených miest?" prehodila Lilith nedbalo.
"Ó ničomu nepodobná Lilith, chvála je obyčajný zvuk, musíš vidieť na vlastné oči tie očarujúce háje, pramene jazierka, aby si pochopila nekonečnú nádheru raja!"
A Adam jej ukázal, kadiaľ pôjdu.
"Ty teda navrhuješ, aby sme išli do tých tvojich vychválených miest?" prehodila Lilith nedbalo.
"Ó ničomu nepodobná Lilith, chvála je obyčajný zvuk, musíš vidieť na vlastné oči tie očarujúce háje, pramene jazierka, aby si pochopila nekonečnú nádheru raja!"
A Adam jej ukázal, kadiaľ pôjdu.
"Nie, pôjdeme tadiaľto!" povedala Lilith a ukázala prstom v opačnom smere ako Adam.
"Prepáč, ty moja spanilá, cesta predsa vedie tadiaľto!" mierne odporoval Adam.
"A my pôjdeme tadiaľto!" opakovala Lilith.
"Najdrahšie Lilith, tá cesta nie je tak pekná! Poznám všetkých, a tá, čo som ti ukázal, je najkrajšie. Odpusť mi, že hovorím, čo ty nevieš!"
"Nie!" povedala Lilith nahnevane. "Ja chcem ísť jedine touto. Ak nechceš ísť tadiaľ, pôjdem sama."
A vykročila cestou, ktorú si vybrala.
Adam šiel pokorne za ňou. Po chvíľke chôdze odvážil sa navrhnúť:
"Prekrásna Lilith, úpenlivo ťa prosím, skús teraz cestu, o ktorej som hovoril!"
"Tak dobre," ustúpila Lilith. "Nech je po tvojom. Už vždy bude po tvojom."
Po oboch stranách cesty hýrili záhrady nesčíselným množstvom kvetov rôznorodých tvarov, tisícorakých vôní a pôvabov. Roje motýľov vznášali sa okolo Lilith v zeleni a červeni ako sny. Háje banánovníkov a ananásových stromov obklopovali jazierka, v ktorých rybky ako blesky oživovali mdlobu lekien a lotosov.
"Prepáč, ty moja spanilá, cesta predsa vedie tadiaľto!" mierne odporoval Adam.
"A my pôjdeme tadiaľto!" opakovala Lilith.
"Najdrahšie Lilith, tá cesta nie je tak pekná! Poznám všetkých, a tá, čo som ti ukázal, je najkrajšie. Odpusť mi, že hovorím, čo ty nevieš!"
"Nie!" povedala Lilith nahnevane. "Ja chcem ísť jedine touto. Ak nechceš ísť tadiaľ, pôjdem sama."
A vykročila cestou, ktorú si vybrala.
Adam šiel pokorne za ňou. Po chvíľke chôdze odvážil sa navrhnúť:
"Prekrásna Lilith, úpenlivo ťa prosím, skús teraz cestu, o ktorej som hovoril!"
"Tak dobre," ustúpila Lilith. "Nech je po tvojom. Už vždy bude po tvojom."
Po oboch stranách cesty hýrili záhrady nesčíselným množstvom kvetov rôznorodých tvarov, tisícorakých vôní a pôvabov. Roje motýľov vznášali sa okolo Lilith v zeleni a červeni ako sny. Háje banánovníkov a ananásových stromov obklopovali jazierka, v ktorých rybky ako blesky oživovali mdlobu lekien a lotosov.
V tieňoch korún prechádzali sa strieborní a dúhové pávy spolu s kormoránov a plameniakmi, z trávnika na trávnik hravo poskakovali volavky a čajky.
Nad lesmi poletovali sem a tam vo vonnom vzduchu pestrofarební vtáky ako vidiny a v tisícoch trilky a dojímavých moduláciou spievali o láske a svojich túžbach.
Zo zlato kmenných stromov viseli lákavé plody okúzľujúcich farieb a tvarov.
Lilith si ich natrhala do vôle a nadšene ochutnávala. Bola unesená pohľad na raj. S očami široko roztvorenými obzerala sa na všetky strany, hneď pozrela späť, hneď zase dopredu.
Nad lesmi poletovali sem a tam vo vonnom vzduchu pestrofarební vtáky ako vidiny a v tisícoch trilky a dojímavých moduláciou spievali o láske a svojich túžbach.
Zo zlato kmenných stromov viseli lákavé plody okúzľujúcich farieb a tvarov.
Lilith si ich natrhala do vôle a nadšene ochutnávala. Bola unesená pohľad na raj. S očami široko roztvorenými obzerala sa na všetky strany, hneď pozrela späť, hneď zase dopredu.
"Dušička moja," povedal Adam, "pozri sa, tamto je moje zákutie!"
Lilith však Adama nevšímavo prepočula a kráčala ďalej, okúzlená a roztržitá.
Skôr než kráčala --- poskakovala ako vták, mliečne biele nohy sa ani nedotýkali zeme.
Adam jej išiel v pätách svojim ťažkým pevným krokom Nespúšťajúc oči z jej oslnivo nádherných vlasov, vlniacich sa ako ohnivé plamene.
Lilith však Adama nevšímavo prepočula a kráčala ďalej, okúzlená a roztržitá.
Skôr než kráčala --- poskakovala ako vták, mliečne biele nohy sa ani nedotýkali zeme.
Adam jej išiel v pätách svojim ťažkým pevným krokom Nespúšťajúc oči z jej oslnivo nádherných vlasov, vlniacich sa ako ohnivé plamene.
Mocná a nezadržateľná vlna citu nútila Adama, aby padol Lilith k nohám. Zrýchlil svoje kroky, priblížil sa k nej, bojazlivo uchopil jej pálčivú ruku a povedal prerývane:
"Moja pôvabná družka, pozri do diaľky! Aká vznešenosť!"
Lilith privrela oči a ľahostajne sa pozrela do diaľky.
A v diaľke tonuli v bledomodrom tichu vznosné hory sa striebristo trblietavými vencami snehu. Zo stĺpovitých štítov strmhlav padali vody a plnili hrôzostrašným lomozom jaskyne, v ktorých odpočívali plaché srny.
Pri úpätí hôr sa rozprestieralo atlasové more a svetlokrídlé rybky sa nežne dotýkali hruďou zlatých vĺn, než zamierili svoj let k vzdialeným smaragdovo sa lesknúcim ostrovom. Sladko tam voňali kvety všetkých možných farieb a štíhle vznosné palmy sa hojdali v láskajúcich závanoch vetra.
"Vidíš, duša moja, aká je to krása? Čo som ti hovoril?" šepkal Adam a jemne objal Lilith okolo ramien.
"Nie je to zlé, ale tá moja cesta bola rovnako dobrá," povedala Lilith, vykĺzla z Adamovho objatia a zastavila sa na brehu blízkeho potôčika, ktorý s roztopašným smiechom poskakovala cez pestráézrnká piesku.
"Och, aké krásne drobné kamienky! Aké majú pekné farby! Červená, modrá, zelená, zlatá ... Adam, podaj mi ich pár!"
"To nič nie je, Lilith! Viem o kameňoch žiariacich ako slnko, priezračných ako voda, tvrdých a prekrásnych."
"A. .. kde sú? Adam, milý môj, kde sú?"
"Sú veľmi ďaleko, v hlbokých bezodných priepastiach a skalných rozsadlinách, ďaleko preďaleko."
"Kedy mi je prinesieš? Povedz, Adam!" A Lilith nežne položila svoju ruku na jeho.
"Ak ti to urobí radosť, pôjdem ešte dnes a zajtra ti ich prinesiem, kráska moja!" povedal Adam, potešený, že môže pre Lilith urobiť niečo príjemné.
"Bež, Adam, choď a nezdržuj sa! Ty si tak dobrý, Adam!" A chrbtom ruky poláskala Adamovo čelo.
S búšiacim srdcom vzal Adam nežne ľaliovú Lilitinu rúčku a priložil si ju k perám. Sladkosť bozku zaplavila Adamovo srdce až na dno.
Potom vrhol roztúžené pohľad na Lilith a rýchlo odbehol. Lilith mu priala šťastnú cestu s ohňom v očiach, v ktorých boli sladké sľuby.
Lilith si chvíľku vzdychla a potom sa inými chodníkmi vracala k miestu svojho obvyklého odpočinku. Náhle narazila na hada so vztýčenou hlavou.
Lilith sa pozrela hadovi do očí, on do jej. A obaja znehybnel, očarení jeden druhým.
Lilith toľko priťahovalo hadovi zvlnené a stočené, štíhle a hladké telo! Mala pocit, ako by prenikalo jej vlastným. Pozerala sa dlho, ale had, pritlačený k zemi bleskom jej pohľadu, zasyčal a vzápätí zmizol v kameňoch.
Medzitým Adam utekal, sotva dych popadal, aby čo najrýchlejšie dobehol do údolia krásnych kameňov. A keď bol na mieste, chvatne začal zbierať pestrofarebné kamienky.
Neúnavne a statočne šplhal do skál a v tiesňavách vytrhoval kamene za pomoci zubov, zraňoval si ruky i nohy, dušu mal však plnú predstáv, akú radosť spôsobí jeho darček slečne Lilith.
Sám žasol, akým vášnivým a sladkým citom má srdce zaliate od okamihu, kedy Lilith videl, a ako sa mu raj od toho dňa zdá tisíckrát krajšie a každý prežitý okamih nadobúda zmysle a nevýslovného pôvabu ...
Pri západe slnka dobehol Adam, celý udýchaný, s ťažkým košíkom k jazeru, kde na neho Lilith netrpezlivo čakala.
V náručí držala mačku so zamatovou srsťou a neustále ju hladkala, aby si ukrátil čas.
"Lilith, očarujúce Lilith, hľa, som tu, a prinášam ...!" zavolal Adam.
Lilith už videla jeho odraz vo vode, ale obrátila sa k nemu s predstieraným prekvapením.
"Adam, si to ty?"
"Odpusť, duša moja, že som nedokázal vrátiť sa skôr! Bolo to veľmi ďaleko. Čakáš na mňa už dlho?"
"Nie, Adam, práve som prišla. Nechcelo sa mi sem ísť, bolela ma hlava, ale potom som predsa len išla. Nesieš kamene? Ukáž!"
A so zdržanlivou ľahostajnosťou pozrela do košíka.
"Ó, toľko drahokamov, a tak krásnych, tak nádherných!" zvolala vzápätí nadšene.
"Drahokamy sa im hovorí? Odkiaľ to vieš?" pýtal sa udivený Adam.
"Áno, drahokamy, proste to viem. Adam, miláčik môj, poď, nech ťa pobozkám! Ty si tak dobrý!"
A Lilith už nedokázala potlačiť svoje rozradostnenie. Pustila mačku, vyskočila a pobozkala Adama na čelo.
"Lilith, očarujúce Lilith, hľa, som tu, a prinášam ...!" zavolal Adam.
Lilith už videla jeho odraz vo vode, ale obrátila sa k nemu s predstieraným prekvapením.
"Adam, si to ty?"
"Odpusť, duša moja, že som nedokázal vrátiť sa skôr! Bolo to veľmi ďaleko. Čakáš na mňa už dlho?"
"Nie, Adam, práve som prišla. Nechcelo sa mi sem ísť, bolela ma hlava, ale potom som predsa len išla. Nesieš kamene? Ukáž!"
A so zdržanlivou ľahostajnosťou pozrela do košíka.
"Ó, toľko drahokamov, a tak krásnych, tak nádherných!" zvolala vzápätí nadšene.
"Drahokamy sa im hovorí? Odkiaľ to vieš?" pýtal sa udivený Adam.
"Áno, drahokamy, proste to viem. Adam, miláčik môj, poď, nech ťa pobozkám! Ty si tak dobrý!"
A Lilith už nedokázala potlačiť svoje rozradostnenie. Pustila mačku, vyskočila a pobozkala Adama na čelo.
Adam celkom stratil rozum, padol jej k nohám a omámene sa prizeral: zaborila prsty do košíka a hrá si s drahokamami, berie ich do dlane, lačne sa na ne pozerá, usmieva sa sama pre seba, znova ich odkladá do košíka, znovu ich vyberá.
"Aké prekrásne diamanty s oslnivo bielymi lúčmi! A tie červené granáty, číre zelené smaragdy, tie rubíny a zafíry! Ako to vyjadriť slovami? A čo ich je, čo ich je ..."
A Lilith si hrala s drahokamami, sypala si ich do vlasov a zase je zbierala, až nad stromy vystúpil spln a ožiaril v raji každý strom i ker, travinu i list.
Lilith sedela pod granátovou jabloňou. Jemné mesačné lúče zastierali jej tvár ako závoj. Adamovi sa v hrudi poletovali srdce ako vták, skoro mu vyskočilo z úst.
"Lilith, ničomu nepodobná Lilith, si múdra. Povedz, aký cit sa uhniezdil v mojej duši od chvíle, keď som ťa uvidel? Najradšej by som sa rozplynul pod tvojimi svetlými nohami. Najradšej by som bozkával zem, ktorej si sa dotkla. Slnko by som ti chcel položiť na hlavu, ako veniec, a hviezdami vydláždiť cestu, po ktorej pôjdeš. "
Lilith počúvala Adama a na perách jej vyvstal mierny úsmev.
"Povedz, nejspanilejší moja Lilith, aký je to cit? Keď som ti nablízku, je raj pre mňa pôvabnejšie a život sladšie. A keď sa od teba vzdialite, zrazu je raj škaredý a pustý a život horký a ťažký. Či snívam či bdieme, moje sny sú splnené len a len tebou. Žiješ v mojom srdci aj v mojich očiach. "
Lilith povedala s úsmevom, ale odmerane:
"Láska je to, Adam! Tomu sa hovorí láska."
"Láska? ... Odkiaľ ty to vieš?"
"Už dávno to viem, Adam."
"Láska. Posvätné i hrozné meno! Láska, áno, aj Boh to tak povedal: milujte sa navzájom! A ja ťa milujem, Lilith, nevýslovne milovaná Lilith, ja ťa milujem! A ako ťa môžem nemilovať? Si spanilá a pôvabná, pôvabná, stotisíckrát pôvabná! Teraz už viem, že láska je dušou všetkých vecí. To láska dáva vtáčím hrdielkam sladkosť ševeliaceho vánku a prameňov. To láska spôsobuje, že cesty, ktorými si prešla, mi voňajú klinčekmi a majoránom.
Vieš, Lilith, búrokou zdvihnuté more, ktoré bičuje skaly krajiny vlnami ako hory, je slabšie a bezmocnejšie ako moja láska, ktorá neodvolateľne rozkazuje, aby som ti kľačal pri nohách a rozplýval sa v mlčaní.
Chcem ťa celú pokryť svojimi bozkami a pri tom bozkávaní zoslabnúť a zaniknúť. Ó, ako prenáramne milujem tvoje obočie, pôvabná moja, vytúžená Lilith!
Tvoje obočie je oblúk podobný dúhe. Týmto oblúkom ako dúhou preklenulo tvoje obočie oblohu tvojho zraku.
Na oblohe tvojich očí vidím mliečnej dráhy, v ktorých horí požiar nespočetných sĺnk.
Tvoje oči nespočetných sĺnk spaľujú moju dušu, ožehnú ju. Kiež zabudnem sám na seba pri pohľade do tvojich očí! Kiež zabudnem na celý raj, vidiac sa v tvojich očiach! "
A bozkával Lilith na oči, bozkával ju na obočie aj na riasy.
"Láska je to, Adam! Tomu sa hovorí láska."
"Láska? ... Odkiaľ ty to vieš?"
"Už dávno to viem, Adam."
"Láska. Posvätné i hrozné meno! Láska, áno, aj Boh to tak povedal: milujte sa navzájom! A ja ťa milujem, Lilith, nevýslovne milovaná Lilith, ja ťa milujem! A ako ťa môžem nemilovať? Si spanilá a pôvabná, pôvabná, stotisíckrát pôvabná! Teraz už viem, že láska je dušou všetkých vecí. To láska dáva vtáčím hrdielkam sladkosť ševeliaceho vánku a prameňov. To láska spôsobuje, že cesty, ktorými si prešla, mi voňajú klinčekmi a majoránom.
Vieš, Lilith, búrokou zdvihnuté more, ktoré bičuje skaly krajiny vlnami ako hory, je slabšie a bezmocnejšie ako moja láska, ktorá neodvolateľne rozkazuje, aby som ti kľačal pri nohách a rozplýval sa v mlčaní.
Chcem ťa celú pokryť svojimi bozkami a pri tom bozkávaní zoslabnúť a zaniknúť. Ó, ako prenáramne milujem tvoje obočie, pôvabná moja, vytúžená Lilith!
Tvoje obočie je oblúk podobný dúhe. Týmto oblúkom ako dúhou preklenulo tvoje obočie oblohu tvojho zraku.
Na oblohe tvojich očí vidím mliečnej dráhy, v ktorých horí požiar nespočetných sĺnk.
Tvoje oči nespočetných sĺnk spaľujú moju dušu, ožehnú ju. Kiež zabudnem sám na seba pri pohľade do tvojich očí! Kiež zabudnem na celý raj, vidiac sa v tvojich očiach! "
A bozkával Lilith na oči, bozkával ju na obočie aj na riasy.
aj ja chcem hady a velke